Výber jazyka

  • Slovak
  • English
  • German
  • Polish

Meniny oslavuje

Sobota, 25. október 2014

Dnes má meniny Aurel
Zajtra má meniny Demeter

Prihlásenie






Zabudli ste heslo?

Štatistiky

Návštevníkov: 63061

Štatistiky pre www.saris.eu.sk

TOPlist
TOPlist

Zaujímavé odkazy

Inteligentné webové stránky a redakčný systém pre obce

Slovakia regions

Zborovský hrad
Hrad
Stavebný vývoj Zborovského hradu.
   
Zborov - Makovica    
Začiatok stavby hradu Zborov - Makovica sa pravdepodobne  začal odvíjať od panovania Belu IV. Hoci údaje o hrade z toho obdobia sú hmlisté  a sporné, jeho stavba v tom období je najpravdepodobnejšia.

Po Tatárskom pustošivom ťažení Batu chána nastala na Slovensku fzv. zlatá éra budovania kamenných hradov  ako najosvedčenejšieho obranného systému proti predpokladanému novému  vpádu Tatárov. Dôležitosť Makovice zvyšovala aj blízkosť uhorsko-poľskej hranice. Až do 14. storočia hrad bol majetkom uhorských kráľov a bol spravovaný  kastelánmi. Kolonizačné hnutie na ňom výraznejšie sa začalo prejavoval v prvej polovici 14. storočia. Prvá dochovaná písomná sťažnosť na tento hrad a  jeho kastelánov Bebekovcov u kráľa  staznost 1Ľudovíta I. je z 26. apríla 1347 na ich  expanzívnu politiku voči kráľovskému mestu Bardejov a susednému panstvu Thekulovcov v Smilne. Kasteláni zrejme napomenutie kráľa zobrali na ľahkú váhu, preto ich panovník vymenil.

Na Jasovskom konvente v r. 1349  kráľovské záujmy Makovice už zastupujestaznost 2 Mikuláš Forgácz. Nový kastelán si vymohol od Ľudovíta I. povolenie, aby  mohol otvárať bane na striebro (asi v chotári osady Zlaté). No dobrodružná  politika Ľudovíta I., ktorý sa stále usiloval o neapolské dedičstvo, zmenila aj  vlastnícke pomery Makovice. Za vernosť a oddanosť panovník v r. 1364 odmenil Petra Cudara z Onodu Makovickým hradom, navyše dostal ešte aj  mýta v Gaboltove a v Bardejove. Cudar  pokračoval v expanzívnej kolonizačnej  činnosti. Svedčia o tom sústavné spory  so susedným Bardejovom o chotáre, lesy, pasienky a privlastňovania si privilégií kráľovského mesta. Takto dostal  panstvo na vysokú úroveň.  

No vpády poľských vojsk po smrti  Albrechta Habsburského r. 1439 a následné boje o uhorskú korunu medzi  mladým princom Vladislavom Jagelovským a Jánom Jiskrom z Brandýsa,  ktorého pozvala kráľovná Alžbeta, matka Ladislava Pohrobka zhoršovali situáciu. Pri tomto zápase o moc sa poddaným dýchalo ve ľmi ťažko. Príchodom  bratríkov v r. 1453 a ich podporou vzniká v r. 1455 na Makovickom panstve  poddanská vzbura. Rozmohlo sa zbojníctvo a úteky poddanstva do pokojnejších oblasti. Dedičný makovický zemepán Jakub Cudar vypustil dušu v r. 1470. A keďže bol bez potomka, Makovické hradné panstvo pripadlo kráľovi. Donáciou Mateja Korvína v r. 1471 Makovicu získavajú Rozgonyovci. Ale nové vpády poľských vojsk v r. 1471 a  následné boje medzi poľským kráľovičom, 13-ročným Kazimírom Jagelovským  a Matejom Korvínom, panstvu neprida1i.  Hoci kráľ anektované územie do konca  roka oslobodil, pri tom čosi utŕžil aj hrad  a panstvo. Následné boje v roku 1491 - 1492 medzi poľským uchádzačom o  uhorskú korunu Jánom Olbrachtom a  uhorským kráľom Vladislavom II. s celoročným obliehaním blízkeho Stropkova tak dokonale spustošilo celé panstvo, že v osídlení nastala kritická  situácia.

Rozgonyovci vlastnili hrad a panstvo  do vymretia odnože po meči v r. 1512. Hrad sa už druhý raz vrátil do majetku  koruny odúmrťou. Po tomto roku sa vlastníčke pomery na Makovickom panstve  zauzlili ani klbko nití. Krátkodobo sa na  ňom vystriedali viacerí majitelia, ktorí  mali iné záujmy v rozvrátenom Uhorsku pri dožívajúcom Vladislavovi ll., zvanom  aj král "Dobrze", a mladom nástupcovi na kráľovskom stolci Ľudovítom II. ako Makovický hrad. Gordický uzol preťali  až Tarczayovci, ktorí za dvojvládia po  Moháčskej katastrofe podporovali Jána Zápoľského. V tejto krvavej dráme pre  Zápoľského hlavnou udalosťou bola smrť mladučkého kráľa Ľudovíta II. Zápoľský okamžite za pomoci Turkov si dláždil cestu k Uhorskej korune. V novembri 1526  bol aj korunovaný. Lenže o Uhorskú korunu mal záujem aj Habsburgovec Ferdinand. A tak v mocenskom ringu sa po stupne striedali stúpenci Zápoľského a  Ferdinanda.

Pod trvalým a húževnatým tlakom Ferdinanda Zápoľský pomaly ustupoval až mu ostalo iba horné Uhorsko. Tu svoj vplyv  vnucoval vlastníkom hradov z titulu kráľa. A tak ako inde aj na Makovici sa v r. 1536  prihlásil Ján Zápoľský ako majiteľ, hoci  skutočnými vlastníkmi boli aj naďalej Tarczayovci. Zápoľský zomrel v r. 1540 a  podľa Varadínskej zmluvy z r. 1538 pri padla jeho časť krajiny Ferdinandovi I. Habsburskému. Nastalo obdobie najintenzívnejšej vnútropolitickej perzekúcie.  Ferdinand dobýval hrady protivníkov. Po razeným opozičnom majetky habal, sebe  verných nimi odmeňoval. Tarczayovci za  kolaboráciu so Zápoľským museli sa v  roku 1540 vzdať Makovického hradu a celého panstva. Ferdinand I. majetok Makovice rozdelil medzi tri jemu verné rodiny  Desenffyovskú, Pechyovskú a Tachyovskú. Kapitánstvo hradu dostal prefekt Akay.  Takto rozdelená Makovica bola do roku  1548, keď Ferdinand I. hrad a panstvo  venoval uhorskému magnátovi a kapitánovi Košíc Gašpárovi Szeredymu. Odvďačil  sa mu za vernú službu pri korunovácii  Izabely a za udatnosť vo vojne s Turkmi, kde bol hlavným vojvodcom.  Szeredy venovalSzeredy mimoriadnu pozornosť  obranyschopnosti hradu. V snahe udržať  krok s novou vojenskou technikou z Talianska povolal majstrov a staviteľov. Z  Makovice urobil rozsiahlu, vrcholne renesančnú pevnosť Pribudli nové obytné i  hospodárske miestnosti, palác a ďalšie stavby obklopil vysokým hradným múrom.  Systém trojitého opevnenia mal znemožnil prepadnutie hradu a zaistiť ho pred dobytím aj v prípade, že nepriateľ obsadil vstupnú bránu. V tom čase sa hrad stal nielen dômyselným obranným hradom, ale aj reprezentačnou stavbou jedného z najbohatších feudálov Uhorska. S príchodom Szeredyho na hrad začali  prichádzať aj sťažnosti ku kráľovi  od Bardejova na agresívny postoj Makovického  hradu voči kráľovskému mestu a jeho priľahlým dedinám. Makovica mestu zaberala pozemky, bránila v užívaní lesa, prekladala mýta, ničila hraničné kamene, prekladala obchodné cesty a bránila kupcom návštevupodorys Bardejova. Szeredy právo  skladu ustanovil v Gaboltove, Kurime a v Zborove, ktorý sa stal aj centrom dosídľovania kraja a strediskom feudálneho panstva. Szeredy tak vytváral ekonomický nátlak na mesto. Márne boli sťažnosti Bardejovčanov. Napomenutie panovníka Szeredyovci vôbec nerešpektovali.

Gašpár Szeredy zomrel 23. mája 1557. Jeho manželka Helena ho dala pochovať do samostatnej krypty kostola sv. Egídia v Bardejove. Jeho náhrobná doska dodnes krášli kostol. Jeho nástupcami boli Mikuláš a po krátkom čase Gašpar, ktorým aj vymrel Szeredyovský rod po meči. Gašpar zomrel 3. marca 1566 o druhej popoludní na srdcovú príhodu na ceste smerom k Bardejovu. Na tom mieste stojí teraz pomník a je ozdobou povesti.

Ďalším majiteľom panstva bol od roku 1571 uhorský šľachtic a novohradský župan Andrej Balasa, ktorý sa oženil s vdovou po Gašpárovi Szeredym, Annou Merayovou. Po troch rokoch hrad aj celé panstvo preberá Ján z Ostrogu, zeman Tarnovský a Krakowský kastelán,  ktorý si zobral za manželku Szeredyho  dcéru Zuzanu.

Významná zmena vo vlastníckych vzťahoch nastala po roku 1601, keď hrad a  celé panstvo sa dostalo do rúk dobrodružného, no osvedčeného bojovníka Žigmunda Rákocziho. Rákocziovci panstvo  kúpili od Jána z Ostrogu za 80 000Rakoczi dukátov. Hrad najprv obýval Pavol Rákoczi, potom Juraj II. Rákoczi. 1. marca 1666 slávi na hrade svoj sobáš 21-ročný František I. Rákoczi s Helenou Zrinskou.  František I. sa zaplietol do Weselinyiho protihabsburského sprisahania, ktoré sa kulo okrem iných hradov aj na Makovici.  Názory vzbúrencov však boli rozdielne  a ciele neujasnené, preto nie div, že  bolo v roku 1669 odhalené a podstatná časť organizátorov skončila na popravisku. František I. sa vykúpil, ale už o 7  rokov zomiera ako 31-ročný. Zanecháva štvorročnú Júliu a štvormesačného Františka II.   Mladá vdova s dvoma deťmi žialila,  privykala, keď sa natrafil nový vydaj, povedala áno a Makovicu priniesla venom Kežmarskému šľachticovi 24-ročnérnu Imrichovi Thökölymu.
 Príchodom nového pána na hrade bolo hneď rušno, lebo ten sa postavil na  čeloTokoly kurucov proti Habsburgovi. Thökölyho kurucké povstanie s ovládnutím takmer celého Slovenska, jeho korunovácia a razenie vlastných peňazí nemali  dlhého trvania. Udalosti súvisiace s porážkou jeho spojencov Turkov pri Viedni  v septembri roku 1683 predznamenali postupný pád kuruckého kráľa aj zánik hradu Makovica ako rebelského hniezda, ktorý splnil na priamy príkaz cisára Leopolda I. generál Schultz 14. októbra  1684. Po tomto roku správu majetkov  preniesli do kaštieľa v Zborove a hrad  hlodá zub času.

Tajomnú atmosféru vekov Makovického hradu strážia už iba stáročné duby, ktoré stoja na príjazdovej ceste k hradu.  Z krajinárskych pohnútok boli spolu sZrinska hradom v roku 1926 vyhlásené za chránenú oblasť Ochrana územia sa v roku 1950 rozšírila na súčasných 24,5 ha.  Navzdory ochranárskej aktivite však kopec ako biľag zjazvil kameňolom. Ťažba  sa však včas zastavila. Hrad je častým  cieľom turistov. Z plošiny hradu, ktorá je  vo výške 473,5 mm sa nám naskytá široký rozhľad na okolité obce a veniec  vrchov Ondavskej vrchoviny po obvode. Z Bardejovských  Kúpeľov je cez Zborovský hrad vybudovaný okružný náučný chodník. Celý tento okruh je turisticky nenáročný a prejdeme ho za necelé 4 hodiny.
       
Povesť o Zborovskom hrade
Keď raz sedmohradské knieža Žigmund Rákóczi prechádzal  po cestách horným Šarišom,  na dôkaz svojej úcty navštíviť starého bojového druha Szeredyho na jeho hrade. Starý pán  ho okázalo privítal a povodil  po hrade. Ukázal mu všetky  skvosty, ktorými vybavil hrad,  ktorý obdivovali, ale mu aj závideli jeho priatelia. Pre svoj ho vzácneho hosťa usporiadal veľkú hostinu. Tokajské tieklo  potokom. Uprostred veľkej zábavy Rákoczi navrhol Szeredymu, že kúpi jeho hrad. Szeredy  nechcel o tom ani počuť. Napokon však súhlasil s predajom hradu ale s jednou podmienkou. Rákóczi mu musí priniesť do roka 80 000 zlatých  dukátov razených v tom istom  roku a na líci s jeho podobizňou. Starý pán hradu to povedal s úsmevom, lebo vedel, že  v Sedmohradsku sa ani za desať rokov toľko dukátov nevyrazí. Rákóczi s tým súhlasil a stisol podávanú Szeredyho ruku. Po odchode kniežaťa si stary pán žil i naďalej pokojne a každému zo svojich hostí rozprával príhodu s Rákóczim  a pochechtával sa nad tým, ako sa ho zbavil. Vôbec nepomyslel že hrad i život užíva posledný rok. Rákóczimu sa hrad tak zapáčil, že zdanlivo nesplniteľnú sumu predsa len dal dokopy. Presne o rok sa stretli starí priatelia tak, ako sa dohodli na mieste, kde spoji teraz pomník. Popomnik zvítaní sa nasledovalo účtovanie. Rákóczi dal vyložiť pred Szeredyho všetky dukáty tak ako sa dohodli.  Ten ich prepočítal, prekontroloval a s hrôzou zistil, že prišiel o svoj hrad. Vstal ešte raz sa po ňom obzrel, chytil sa za srdce a padol mŕtvy na zem.

Toľko hovorí povesť. Pomník  skutočne stojí na mieste, kde zomrel Szeredy. Ten ale nezomrel kvôli predaju hradu. Hrad bol predaný až 35 rokov  po jeho smrti. 

Spracované podľa: Ján Pribilovič
 

Anketa

Páči sa Vám stránka našej obce?
 

Predpoveď počasia

Kurzy NBS

Kontextové odkazy

© 2014 Obec Zborov